OKTÓBER 1944 A JEHO POSOLSTVO PRE DNEŠOK

30. september 1938 v predpoludňajších hodinách prezident republiky Eduard Beneš a vláda oficiálne prijíma mníchovský diktát. Deje sa tak bez vedomia národa, ktorý sa o kapitulácii vládnucej buržoázie dozvedá až po piatej hodine popoludní. Tento bezprecedentný postoj signatárov mníchovského diktátu demonštruje vierolomnosť predstaviteľov európskeho fašizmu – nacistického Nemecka a fašistického Talianska, ako aj vlád takzvaných demokratických veľmocí – Francúzska a Veľkej Británie, uspokojiť agresivitu Hitlera obetovaním životne dôležitých záujmov svojho spojenca. Potvrdzuje sa, aká labilná je zahraničnopolitická orientácia Československa na Západ. Potvrdzuje sa, že buržoázia ako trieda je v etape všeobecnej krízy kapitalizmu brzdou spoločenského poriadku a v ťažkých zlomových podmienkach, v ktorých sa rozhoduje o osudových otázkach, zrádza.
Česká a slovenská buržoázia ako spoločenská trieda v čase Mníchova a po jeho diktáte tak otvorene prijíma fašizmus, neschopná riešiť dôležité spoločenské otázky. Vládnuca buržoázia a s ňou aj reformisti i opozičné, hlavne nacionalistické strany odmietali návrhy komunistov na utvorenie ľudového protifašistického frontu, ktorý mohol byť účinnou hrádzou fašistickej rozpínavosti. Antikomunizmus a antisovietizmus. Tým sa vyznačovala a vyznačuje politická prax všetkých pravicových síl, čím bola znemožnená účinná obrana vlasti. Československo-sovietska spojenecká zmluva z mája 1935, ochota a pripravenosť Sovietskeho zväzu pomôcť fašizmom ohrozenému Československu tak nedokázala splniť svoj účel.
Po mníchovskom diktáte a Benešovom úteku do zahraničia Hlinkova ľudová strana Slovenska vyhlasuje v Žiline v októbri 1938 slovenskú autonómiu. Československo sa stáva oklieštenou krajinou, ktorej vývoj určuje Hitler. V marci 1939 pozýva Tisa do Berlína a oznamuje mu, že musí vyhlásiť nezávislosť Slovenska, Tiso dáva bez diskusie odhlasovať v slovenskom sneme vytvorenie samostatného Slovenského štátu.

“ Bol som občanom bývalej Československej republiky. A potom, náhle, po 14.marci, nie z mojej vôle som sa stal občanom Slovenského štátu. Štátu, ktorý nevznikol z mojej vôle, ani z vôle národa. Lebo tí, čo Slovenský štát pripravovali, nás ľudí, národa sa nepýtali, rozhodovali z vlastnej vôle. Nám diktovali. A preto som bol proti tomu štátu. Nebol to môj štát. Nebol to náš štát. My sme chceli slobodný štát, nie štát, v ktorom bude vládnuť ideológia fašizmu a nemecký okupant. „ (Jozef Lietavec, účastník SNP)

Systém priamej kontroly zakotvuje základný dokument upravujúci vzťahy slovenského štátu a Nemecka – tzv. ochranná zmluva (Schutzvertrag) z 23.marca 1939. Nový štát ňou dáva svoju nezávislosť a integritu pod ochranu ríše, pričom sa v rozsiahlej miere vzdáva svojej suverenity tým, že nacistom umožňuje zriadenie tzv. ochrannej zóny medzi hranicami protektorátu a východným okrajom západoslovenských Karpát.

Štátna samostatnosť Slovenska má aspoň čiastočne zakryť nemeckú okupáciu českých krajín a na čas hrá dôležitú úlohu v nemeckej hre, izolácii ďalšej vyhliadnutej obete – Poľska, ktoré odmietlo nemecké návrhy na odstúpenie Gdanska. Nacisti pozorne sledujú upevňovanie závislosti klérofašistického slovenského štátu od Nemecka vo všetkých oblastiach. Vo svetle týchto skutočností paradoxne vyznievajú slová prezidenta slovenského štátu na zasadnutí snemu v Ružomberku v októbri 1939 :
„Slovenský štát bude strážcom, aby mozole slovenského robotníka, hospodára a podnikateľa, um slovenského politika, literáta a umelca, synovia a dcéry slovenských matiek, životy slovenských úradníkov a vojakov nikdy viac neboli otrocky zneužívané k zveľaďovaniu cudzieho života … “ (Jozef Tiso)

V tejto prvej etape svojej existencie klerofašistický štát využíva sociálnu demagógiu, lebo na obyvateľstvo mohutne pôsobia nacionalistické heslá .

Audiencia v Salzburgu na jeseň 1940 , ktorá bola súčasťou širšieho Hitlerovho plánu urýchliť na Slovensku vytvorenie fašistickej diktatúry podľa nemeckého vzoru, zabezpečiť absolútnu poslušnosť bábkovej slovenskej vlády a posilniť hlavne radikálne krídlo v HSĽS prináša trpké plody pre národ. Salzburg je začiatok cesty prenikavých vnútorných premien na Slovensku a pevnejšie primknutie sa ľudáctva k hitlerovskému vzoru. Začína druhá etapa formovania vnútorného režimu Slovenskej republiky, ktorá sa nesie v znamení reakčných radikálnych fašistických síl.

Po Salzburgu každý roduverný Slovák má vo veci slovenskej samostatnosti jasno. Ak doteraz hocikto prechovával ešte ilúzie o samostatnosti Slovenska, že Slovensko patrí Slovákom a že jedine Slováci tu pod Tatrami si rozhodujú o svojom vlastnom osude, tak teraz po salzburských poradách týchto ilúzií niet takmer u nikoho. Spolupráca s agentami nemeckého imperializmu privádza oficiálne bez masiek slovenský národ do područia a otroctva Berlína.

Nastávajú časy, v ktorých pôjde o boj na život a na smrť medzi fašistickým zriadením a skutočnou slobodou, spravodlivosťou a pokrokom. Na tomto dejinnom vojnovom poli sa musí každý národ zúčastniť osobne. História raz posúdi, na ktorej strane zaujal miesto ten či onen národ v tomto rozhodujúcom zápase. Tisícročná tradícia boja a snaženia slovenského národa za jeho národné bytie však prikazuje, že bojové miesto každého slovenského syna a každej slovenskej dcéry tohto národa je na strane nového sveta, po boku tých síl a snažení, ktoré bojujú za odstránenie vojen, národného útlaku a sociálnej poroby. Slováci nikdy nedopustia, aby bol zneuctený duch našich dejín kadejakou ideológiou rasistickej nadradenosti, ktorá je našej slovenskej prirodzenosti cudzia a odporná. Nikdy nedopustia, aby bol pošliapaný duch ľudskosti, kultúry a národnej znášanlivosti, ktorý na čelné miesto slávnostne vtlačili do našich dejín velikáni národa Štúr, Hurban a Hodža v pamätnom Martine a Mikuláši!

„V tom roku sa presadzovalo národný. Pod tým národným vznikol národný socializmus po vzoru hitlerovcov, samozrejme s podporou náboženských kruhov, ortodoxných nacionalistov, ktorí si mysleli, že s tým zachránia národ a nastúpili tieto nacionalistické organizácie v každej dedine. Predstavovali národné, spojili to s náboženstvom, no a nakoniec sa zrodila aj taká myšlienka, že to je naše. „
(Ján Samuel Strcula, účastník SNP)

„Slovenský katolicizmus, jeho hlavní predstavitelia sa spreneverili tým, že začali priamo kolaborovať s najväčším, možno povedať – zradcom ľudstva, Hitlerom. A pritom vedeli, iste vedeli, že ich Nemci klamú, že so Slovákmi, ako s inými menejcennnými rasami majú tie isté úmysly. Boli schopní zapredať si i samotnú česť. „
(Imrich Gibala, účastník SNP)

V nedeľu 22. júna 1941 prepadli vojská nacistického Nemecka Sovietsky zväz. V plánoch nemeckých nacistov zaujímal vážne miesto generálny plán „Ost“, ktorý mal v programe zničenie slovanských národov ohňom a mečom. Nacizmus neskrýval, že hodlá zlikvidovať slovanské národy a vytvoriť takto priestor pre 80-100 miliónov Nemcov. Tri dni po tom, čo hitlerovské divízie vtrhli do Sovietskeho zväzu, zverejnili New York Times cynické vyhlásenie senátora za Demokratickú stranu Harryho Trumana: „Keď uvidíme, že vyhráva Nemecko, budeme pomáhať Rusku, a keď bude vyhrávať Rusko, budeme pomáhať Nemecku, a teda nech sa vybíjajú čo najviac.“

V tomto mesiaci posiela Slovensko ako verný nacistický spojenec na východný front dve divízie. Ťaženie je vydávané za oslobodenie Ruska proti boľševizmu. Vojaci však nechcú ísť bojovať. Slovenská armáda sa skladá prevažne, či už mužstvo, či dôstojnícke zbory, z ľudových elementov. No sú to práve oni, ktorí sa stavajú záporne a zamietavo k hitlerovskému fašizmu. Protifašistická nálada, hlboko zakorenená v našich vojakoch sa prejavuje v sabotážnych činoch ako je ničenie vojenského materiálu, v odopieraní ísť na front, dezerciách a prechádzania na sovietsku stranu hneď pri prvej príležitosti. Vojsko z ľudu ide s ľudom a odmieta strieľať do svojich.

„ Nás Nemci priamo vyzývali k tomu, aby sme vraždili, alebo podieľali sa na vraždení miestneho obyvateľstva, takže človek začal tak chtiac – nechtiac cítiť s týmito ľuďmi, a presviedčal sa, akej nesprávnej veci slúži slovenská armáda. Toto všetko sa priečilo môjmu presvedčeniu, môjmu svedomiu, pretože ja som bol vychovávaný v duchu kresťanskom, a kresťania sa predsa nezabíjajú. Uvažoval som, akým spôsobom zmyť tú špinu z vlastného konania, že som sa chtiac-nechtiac podieľal na tých zverstvách, ktoré nám fašizmus prakticky vnútil. „
(Jozef Lietavec, účastník SNP)

„Na tom fronte utekali celé skupiny k Rusom. Na to si sťažovali sami Nemci, že to nie je armáda, ale zberba. Tak poslali nové kádre na východný front.“
(Jozef Jurčík, účastník SNP)

Začiatkom roka 1943 nastáva obrat vo vedení vojny na východnom fronte. Červená armáda sa poučila z ťažkých porážok a preberá iniciatívu.

Mnohí Slováci odmietajú a nechcú bojovať proti slovanským bratom. V duchu národných buditeľov ako sú Kollár, Štúr, Vajanský, kráčajú v ich šľapajach v hrdinskom boji proti fašistom, za svornosť Slovanov, za slobodu Slovákov. Slovenskí vojaci, slovenskí chlapci dezertujú z armády so zbraňou v ruke a stavajú sa do prvých radov národného boja za oslobodenie. Rusi ich prijímajú ako svojich bratov.
Všetky okupované štáty a malými národmi sa pripravujú na národnooslobodzovací boj. Pripravuje sa i Slovensko. Úloha je o to ťažšia, že slovenský štát je plne pod kontrolou nacistov, ÚŠB pracuje svedomito a žaláre „zradcov“ slovenského štátu sú preplnené najlepšími ľuďmi, ktorých slovenská zem zrodila.