30. 9 2018
29.septembra 1938 sa v Mníchove schádza konferencia šéfov vlád Nemecka, Veľkej Británie, Francúzska a Talianska. Bez účasti zástupcov Československa prijímajú rozhodnutie, v ktorom sa republika musí vzdať rozsiahlych pohraničných oblastí v českých krajinách v prospech fašistického Nemecka. Pod zámienkou, že ide o oblasti obývané nemeckou menšinou, Ćeskoslovensko musí odstúpiť územie, na ktorom sú životne dôležité surovinové zdroje, obrovský ekonomický potenciál, hustá dopravná sieť a významné pohraničné opevnenia. De facto ide o úplné podlomenie hospodárskeho života republiky a znemožnenie jej obranyschopnosti. Československá vláda musí ďalej do troch mesiacov splniť požiadavky aj maďarskej a poľskej menšiny v Ćeskoslovensku.
30. september 1938 v predpoludňajších hodinách prezident republiky Eduard Beneš a vláda oficiálne prijíma mníchovský diktát. Deje sa tak bez vedomia národa, ktorý sa o kapitulácii vládnucej buržoázie dozvedá až po piatej hodine popoludní. Tým, že je už postavený pred hotovú vec sa úplne znemožňuje jeho účinná masová obranná akcia. Tento bezprecedentný postoj signatárov mníchovského diktátu demonštruje vierolomnosť predstaviteľov európskeho fašizmu – nacistického Nemecka a fašistického Talianska, ako aj vlád takzvaných demokratických veľmocí – Francúzska a Veľkej Británie, uspokojiť agresivitu Hitlera obetovaním životne dôležitých záujmov svojho spojenca. Potvrdzuje sa, aká labilná je zahraničnopolitická orientácia Československa na Západ. Potvrdzuje sa, že vládnuca buržoázia nie je schopná viesť český a slovenský národ a v republike žijúce národnosti. Potvrdzuje sa, že buržoázia ako trieda je v etape všeobecnej krízy kapitalizmu brzdou spoločenského poriadku a v ťažkých zlomových podmienkach, v ktorých sa rozhoduje o osudových otázkach, zrádza.
Komunistická strana Československa tesne pred mníchovským diktátom na stránkach Rudého práva tvrdo odsudzovala nešťastné pokusy vládnucej buržoázie hazardovať s vlastným národom a po prijatí diktátu po boku všetkých vlastencov vyjadrila apel na Beneša presvedčiť ho zvrátiť chod udalostí :
“ Máme skvelú armádu a národ je jednotný. Veď by nás ostatný svet nemohol nechať osamotených. Ešte teraz by sa mala ukázať naša sila. Ešte nie je neskoro. Mníchovské požiadavky by sa nemali prijímať.“
Mníchovská dohoda uzavretá západnými veľmocami, Talianskom a Nemeckom, spôsobuje ďalekosiahle mocenské, politické, diplomatické a hospodárske zmeny v Európe. Oslabuje strategické a politické pozície Francúzska a Veľkej Británie. Západné veľmoci v záujme spolupráce s nacistickým Nemeckom a v snahe usmerniť jeho tlak na východ proti Sovietskemu zväzu ponechávajú strednú a juhovýchodnú Európu ako rozhodujúcu doménu nemeckému vplyvu a expanzie. Mníchovský diktát povzbudzuje všetky reakčné sily v ich boji proti proletariátu a demokratickým silám, posilňuje fašistické hnutie vo svete a dáva ťažký úder protivojnovému hnutiu. Umocňuje politický vplyv nacistického Nemecka a utvára priestor pre jeho ďalšiu expanziu. Likviduje Československo, diplomaticky ho izoluje a ponecháva v postavení priameho bezprostredného objektu hitlerovskej agresie a pod hrozbou násilia utvára podmienky pre jeho nacistickú okupáciu.
Jeseň 1938. Nacistické Nemecko sa zmocňuje značnej časti ekonomicky a vojensko-strategicky významného československého územia. Likvidujúc jeho dovtedajší systém spojeneckých zmlúv a podporou vnútorných fašistických síl vytvára predpoklady pre úspešné zrealizovanie plánu úplnej likvidácie Československej republiky. Hitler rozkazom z 21.októbra 1938, nazvanom – Prípravy na likvidáciu zvyšku Československa – zdôrazňuje, že cieľ treba vidieť v bleskovej okupácii Čiech a Moravy a v izolovaní Slovenska. Rozbitie Československa sa pred medzinárodnou verejnosťou reprezentuje ako dôsledok vnútropolitického rozkladu a rozpadu štátu, neschopnosti vlády vyriešiť základné vnútropolitické a zahraničnopolitické otázky. Akt agresie sa zastiera vyvolaním dojmu, že dochádza k utvoreniu samostatného slovenského štátu, ako aj formálnou dohodou medzi obeťou a agresorom.
Nacistická agresia sa začína uskutočňovať utváraním a posilňovaním závislosti Ćeskoslovenska od Nemecka, podporovaním nacionalistických, separatistických a fašistických hnutí v republike, zostrovaním vnútropolitického napätia a ďalším územným okliešťovaním republiky. Hitlerovské Nemecko odvolávajúc sa na mníchovské dohody podporuje požiadavky poľského štátu na odstúpenie Tešínska a nároky horthyovského Maďarska na južné časti Slovenska a Zakarpatskej Ukrajiny na sudetský spôsob.
9.október 1938, Komárno. Rokovanie delegácií, vedeným Kányom, maďarským ministrom zahraničných vecí a Tisom, predsedom autonómnej vlády. Maďarské požiadavky prevyšujú najhoršie očakávania – navrhujú plebiscit na Slovensku a v Zakarpatskej Ukrajine v nádeji, že by sa dal obnoviť v prospech obnovenia Uhorska, žiadajú okamžite odovzdať na mape vyznačené územia Maďarska, pričom vychádzajú z odnárodňovacích štatistík z roku 1910, a na mnohých miestach idú ešte ďalej. K Maďarsku má byť pripojená Bratislava, Nitra, Košice, vyše 400 000 Slovákov.
Všetko má svoju cenu a za priazeň veľmocí, ktoré sa stali po Mníchove legalizovanými odborníkmi na presuny hraníc, sa musí platiť. U nemeckých pohlavárov sa v októbri 1938 začínajú striedať procesie maďarských i československých politikov. O južnej hranici Slovenska nakoniec rozhodujú záujmy veľmocí, pričom Francúzsko a Veľká Británia prenechávajú pole Nemecku a Taliansku. Taliani presadzujú požiadavky Maďarska v záujme vytvorenia poľsko-maďarskej hranice, čo sa však nepáči Nemecku, ktoré v tom cíti nebezpečenstvo, že by sa na jeho východnej hranici mohol utvoriť nejaký protinemecký blok. Výsledkom je kompromis, ktorý ponecháva Bratislavu Slovensku, zvyšok sa vyhovuje maďarským požiadavkám.
Dňa 2.novembra 1938 vo Viedni v podobe arbitážneho nemecko-talianskeho rozsudku je vytýčená československo-maďarská hranica. Maďarsko okupuje Senec, Galantu, Nové Zámky, Levice, Komárno, Lučenec, Rimavskú Sobotu, Rožňavu, Košice, Užhorod, Mukačevo, Berehovo. Od konca septembra tak Československo stráca územie v celkovej rozlohe 41 098 km² s celkovým počtom 4 879 000 obyvateľov, z ktorých bolo 1 250 000 Čechov a Slovákov. Mníchovský diktát a jeho dôsledky radikálne menia politické, diplomatické a hospodárske postavenie Československa v strednej Európe. Stávame sme sa satelitom hitlerovského Nemecka. Je ohrozená nielen naša samostatná politická a hospodárska existencia, ale vylúčená aj akákoľvek účinná vojenská obrana.
Osudy okupovaných častí Československa otvárajú v celej slovenskej verejnosti staré rany, ktoré sa časom a usporiadaným spolunažívaním pomaly hojili. Osud Slovákov a Ukrajincov v Maďarsku vyvoláva pocit akútneho národného ohrozenia a preto aj oslobodenie okupovaného južného Slovenska, obnovenie územnej celistvosti vojde do povedomia národa Od Dunaja k Tatrám ako jeden z hlavných cieľov a smerov slovenskej politiky pre nasledujúce roky.
Soňa Valovičová
