Národný socializmus kontra socializmus. Komu slúži lož?

AKÝ JE MEDZI NIMI ROZDIEL? OBROVSKÝ!
Hlavne mladí voliči ale aj tí starší nepoznajú aký obrovský rozdiel je medzi NÁRODNÝM SOCIALIZMOM A SOCIALIZMOM, myslia si že je to to isté.

NÁRODNÝ SOCIALIZMUS (nemecky Nationalsozialismus), skrátene nacizmus (často zamieňaný za fašizmus) alebo NS, je politický svetonázor a ideológia, ktorú v Nemecku po roku 1933 zaviedol Adolf Hitler (prestal sa aplikovať v roku 1945 pádom Hitlerovho režimu). Národný socializmus učí skupinovému idealizmu a kolektívnemu altruizmu. Na prvé miesto kladie zachovanie čistoty krvi, ktoré je podmienkou existencie rasy. Život poníma ako boj za vlastné sebazdokonalenie v prospech národného celku. Základné princípy svojho fungovania odvodzuje od prírodných zákonov. Hlavné idey národného socializmu Hitler vtesnal do knihy Mein Kampf.

SOCIALIZMUS je spoločenský systém so spoločenským vlastníctvom výrobných prostriedkov /stroje, materiál a pod. slúžiace na výrobu/, systém so socialistickými výrobnými silami a socialistickými výrobnými vzťahmi. Zjednodušene povedané systém bez vykorisťovania, ponižovania a okrádania. Systém, slúžiaci všetkým slušným ľuďom. Na rozdiel od kapitalizmu, pre ktorý je charakteristické súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov a s ním spojené vykorisťovanie, ponižovanie a okrádanie väčšiny menšinou.

„Keďže základom civilizácie je, že jedna trieda vykorisťuje druhú, prebieha celý jej vývin v ustavičnom protirečení.“ (Engels)

Progresívny charakter spoločenského vývinu je dokázaný vedou. Napredovanie je všeobecnou tendenciou uskutočňujúcou sa v zúrivom boji a raziacou si cestu cez prechodné odchýlky a ústupy. Veda dokázala, že v dejinách rôznych krajín bolo mnoho období stagnácie a spätného pohybu, mnoho príhod zániku jednotlivých civilizácií. Toto je jedným z dôvodov, prečo tieto zvláštnosti spoločenského vývinu predchádzajúcich období reakční ideológovia zneužívajú ako záver, že samotná myšlienka pokroku neexistuje. Skutočnosť je však iná – je to iba dôsledok nerovnomernosti a protirečenia spoločenského pokroku vo vykorisťovateľských zriadeniach.
Jeden z prejavov týchto protirečení je všeobecne známy fakt – nadvlády vykorisťovateľov sa predierajú dopredu, avšak zdržiavajú a potláčajú vývin zaostalejších na svoj úkor. Jednoducho povedané – svoj vlastný pokrok budujú na zničených troskách slabších. Vo vnútri spoločnosti jednotlivých krajín vidíme to isté. Pokrok jedných je regresom pre druhých, každé oslobodenie jednej triedy znamená nový útlak druhej triedy.

Kapitalizmus bol obrovským krokom vpred po ceste pokroku, avšak za historické úspechy, ktoré ľudstvu kapitalizmus priniesol, bola zaplatená neuveriteľne vysoká cena. Už samotný zrod tejto spoločnosti bol predzvesťou ťažkého údelu robotníkov, pozbavených výrobných prostriedkov. Po víťazstve kapitalistických vzťahov každý nový krok k rozkvetu v jednej oblasti spoločenského života prinášal úpadok v druhej. Stroje, ktoré uľahčili prácu, priniesli ľuďom hlad a vysilenie. Zdroje bohatstva sa menili na zdroje biedy.Ćím viac si ľudstvo podmaňovalo prírodu, tým viac sa človek stával otrokom iných ľudí alebo otrokom vlastnej mravnej degradácie.

Pre kapitalizmus je charakteristické, že rozvoj jedných krajín prináša útrapy a biedu národom druhých krajín.

Na búrlivý rozvoj hospodárstva a kultúry tzv.civilizovaného sveta ( hŕstka veľmocí v Európe a v Severnej Amerike) doplatila väčšina obyvateľov sveta (Ázia, Afrika, Latinská Amerika, Austrália). Kolonizácia týchto kontinentov umožnila rýchly rozvoj kapitalizmu na Západe, ale zotročeným národom priniesla zruinovanie, biedu a neskutočný politický útlak. Počas kolonizácie „kultúrna“ Európa nielenže zničila mnohé civilizácie ostatných kontinentov ( Inkovia, Mayovia, Aztékovia, mnohé civilizácie Afriky a ázijských krajín), ale vyvraždila celé národy! Dejiny vravia jasnými číslami. Počas kolonizácie Tasmánie do posledného človeka vyhynul pôvodný ľud. Austrália – z 300 000 pôvodných obyvateľov zostalo iba 47 000. Amerika – vyvraždených asi 30 mil. pôvodného obyvateľstva. Afrika – násilne zabitých alebo vyvezených k zotročeniu asi 10 mil. černochov.

V samotnej Európe rýchly rozvoj jedných krajín (západoeurópskych) sprevádzalo a sprevádza hospodárske zotročenie druhých ( východoeurópskych), čím je samozrejme spomalený aj ich vývin.

Ešte spätne do minulosti – začiatok 20. stor. Krajná protirečivosť pokroku kapitalizmu bola charakteristická aj pre rozličné oblasti tej istej krajiny. Rýchly rozvoj miest a priemyselných stredík boli vždy na úkor zaostávania a úpadku poľnohospodárskych oblastí. Keď kapitalizmus vkročil do svojho posledného štádia imperializmu, jeho výrobné vzťahy sa stali prekážkou na ceste ďalšieho vývinu spoločnosti. Oblasť sociálnych vzťahov, politika, morálka, kultúra, umenie nadvládou monopolov sa stali zdrojom regresu – spätného pohybu. Do popredia sa dostala prax fašistických štátov – jej reakčné, fašistické tendencie v sociálnopolitickom živote najväčších kapitalistických krajín. Pre záujmy finančnej oligarchie krvácal celý vtedajší svet po katastrofálnych následkoch hospodárskych kríz.

Oslobodenie od týchto protirečení možno nadobudnúť iba jedinou cestou – cestou boja za urýchlenie pokroku, za socializmus. Socializmus je cesta mieru. Aké sú základné črty socializmu?

Vznik všetkých predchádzajúcich formácií bol vždy spojený so zotročením, útrapami, biedou. Dôvodom bolo súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov a tým následné antagonistické rozdelenie spoločnosti. Socializmus však pretransformováva spoločnosť od začiatku – od jeho hlavného jadra – spoločného vlastníctva výrobných prostriedkov. Tým oslobodzuje utlačovaných a vykorisťovaných.

V socializme nejestvujú žiadne privilegované triedy – všetky plody pokroku sa dostávajú do rúk pracujúcich. To je zákon socialistického vývinu.

Budovanie socializmu nebolo a nemôže byť bez ťažkostí, keďže sa buduje v podmienkach zúrivého odporu kapitalistického tábora, ktorý vykladá všetky sily na to, aby udusil socialistické krajiny. História nám tiež dokázala, že na cestu socializmu vstúpili ako prvé krajiny s pomerne zaostalým hospodárstvom a kultúrou.

Charakteristickým znakom pokroku za socializmu je i to, že sa neobmedzuje iba na jednu stránku života spoločnosti, ale obsahuje všetky jej stránky. Za socializmu sa napredovanie nedeje na rozdiel od kapitalizmu na úkor jednotlivých krajín, oblastí, národov, ale prebieha vo všetkých socialistických národoch a krajinách, ako aj vo všetkých častiach každej jednotlivej krajiny. Vyspelejší pomáhajú menej vyspelým, čím sa odstraňuje od kapitalizmu zdedená nerovnomernosť hospodárskeho, politického a kultúrneho rozvoja národov.
Za socializmu spoločenský pokrok je výsledkom uvedomelej a plánovitej ľudskej činnosti. Plánovanie hospodárstva zrýchľuje tempo rastu výrobných síl a oslobodzuje spoločnosť od mnohých strát. Je to budovanie novej spoločnosti – uvedomelej spoločnosti.

„My, komunisti, milujeme život. A preto neváhame kedykoľvek nasadiť život vlastný, aby sme prežili a uvoľnili cestu životu ozajstnému, slobodnému, plnému a radostnému, ktorý si zaslúži toto meno. Źiť na kolenách, v okovách, v otroctve a vykorisťovaní – to nie je život, to je živorenie, nehodné človeka.“ (Július Fučík)