
V človeku je istá sila,ktorá nás vedie ďalej....vyššie od hmoty.
56/
Uvidíš na čom tratíš dych
Či je to hnev, hádky, zlosť
Až stráca sa chcieť plnšie žiť
Už nie si tým, čo chcel si byť
Zoceliť srdce možno skús
Skryť všetku bolesť, nenávisť
Ktorý máš ešte na Zemi
Každú hodinu, minútu
Tam šťastie čaká Ťa, ver mi
Cez ranné detstvo v krutý svet
Až cesta cez sny bije sa
Už premenené na záchvev
Hoc krátka je pozemská púť
Nezachrániš čo miluješ
A predsa Ti je bližší súd
Uvidíš na čom tratíš dych
Nauč sa mať rád každý deň -
Pocítiš túžbu plnšie žiť
57/
Tak krátky je čas pre dych v ňom
Ak nieto radosť v priehrští
Strážme si aspoň oheň svoj
Už prvý nádych súži plač
Ostnatý kvet je cesta vpred
V lupeňoch zvädlých tichý žiaľ
Že nevytneme kým je čas
Všetok ten smútok s koreňom
Lež necháme ho vlahou rásť
58/
Odpoviem Ti bez utajenia:
- Láska sú slzy, trápenie, žiaľ
I nezvratná smrť slabšieho Ja
O prechádzkach dvoch sŕdc pri lune
O očiach s láskavým pohľadom
O zámkoch, čarovnej krajine
I ruží bez tŕňov, hladkých ciest
Láska je srdca najvyšší Cit
Vernosťou, Silou, Dar od nebies
Bez hnevu objať a odpustiť
A plačom vo vnútri: Nemôžem!!
Len skrz Ňu vieš cestou ďalej ísť
Svetom a ľudským zlom pre hriechy
I večnou otázkou - Odpoveď:
Prečo ja žijem tu na Zemi?!
A celým srdcom ho objímať
Láska je dať seba samého
A na oplátku nič nepýtať
Nič nie je vzácnejšie v človeku
Dostal si odpoveď priateľ môj
Čo povieš .. dozrel si na Lásku..?
59/
BEZ DUŠE NÁŠ SVET STRATÍ SA V BIEDACH
Škaredá môže byť iba duša
Niekto ju dýcha láskou a citom
Niekto ju zabíja i bez noža
Duša v ňom ukrytá má svojský šarm
Rozbalíš - zistíš, akej je chuti
A či presladená len samý klam
Ani keď uplynie tok mnohých liet
A ak zahorí iskrivým ohňom
Bude to v búrkach silná odpoveď
Ktoré, čo krásne je, chcú diktovať
Obrázkov, malieb, pozlátok veľa
Stojí však za to - toto milovať?
Čo v duši nesú nadpozemský jas
Ďaleko od tých falošných tvorov
Vydaných napospas ich ľudským tmám
Ak bude ľúbiť krivé zrkadlá
Škaredí ľudia neexistujú
Škaredá môže byť iba duša
Tu kde vníma duch Lásku stále rásť
Tu kde počuť vždy jak túžobne dýcha
Tu teraz plače moja drahá vlasť
Zmučenú Pravdu v slzách po rokoch
Čo sa to s Tebou Domovina stalo
Že jej už nieto v Tvojich potomkoch?
A siahla po zbrani biť rýchlo Zlo
Tu teraz v synoch mimo cestu ide
Do miest kde slnko navždy zapadlo!
Cez slová klamstiev, bludov, poloprávd
Vhnali ich v mesto kde niet druhej smrti
Veď Dar rozumu nevie zhynúť viac !
Tu kde vníma duch Lásku stále rásť
Počujem plač dnes ako tiché stony
Tu teraz plače moja rodná vlasť!
(Venované 105 obetiam, ktorých v decembri 1944,v januári a februári 1945 brutálne zavraždili nemeckí nacisti v oblasti povstaleckého územia Kováčová.)