link 

https://davdva.sk/sona-valovicova-evolucny-vyvin-vykoristovatelskej-formacie-triedny-boj/

Marxistická filozofia: Evolučný vývin vykorisťovateľskej formácie – triedny boj

28. 5 2019

/Teória triedneho boja/

   Dejiny ľudskej spoločnosti – to sú neustále striedania období revolúcií, reakcií, pokroku, stagnácií, mieru a vojen. Spoločenský život je zložitý a mnohotvárny a jeho zápas vo vnútri spoločnosti dopĺňajú konflikty a boj nielen medzi národmi, ale aj medzi samotnými národmi ako takými. Vyznať sa v tomto spletitom labyrinte a chaose nám pomáha objasniť teória triedneho boja učenia marxizmu, korá slúži robotníckej triede ako vedecký základ taktiky oslobodzovacieho boja.
 

PODSTATA TRIEDNYCH VZŤAHOV

„Triedy sú také skupiny ľudí, z ktorých si jedna môže prisvojovať prácu druhej, lebo zaujíma rozdielne miesto v určitej sústave spoločenského hospodárstva.“
Lenin

   Predstavy o triedach rozličného spoločenského postavenia v predmarxovskom období boli veľmi neurčité, lebo princípy triedneho rozdelenia nemali pevný základ. Buď  sa opierali o duchovný prvok alebo o hmotný blahobyt. Kým prvej skupine možno oponovať tézou, že spoločenské bytie je závislé od ich spoločenského vedomia, druhej skupine možno oponovať tým, že hmotný blahobyt je závislý od toho, aké miesto zaujíma daná trieda v spoločenskej výrobe, či je vlastníkom výrobných prostriedkov, a či patrí k strane utláčaných alebo utlačovateľov. Hlavnou rozhodujúcou stránkou spoločenského života je však materiálna výroba, preto základ rozdelenia spoločnosti na triedy treba hľadať v tom, aké miesto majú tie či oné skupiny ľudí v systéme spoločenskej výroby a v akom pomere sú k výrobným prostriedkom. Dnešní kapitalistickí sociológovia uznávajú, že spoločnosť je rôznorodá, že sa skladá z množstva rozličných vrstiev a sociálnych skupín. Na otázku – Ćo je však základom tohto rozvrstvenia? – každý odpovedá inak. Jestvovanie tried je však základom sociálnej nespravodlivosti, ktorá je charakteristickou črtou vykorisťovateľskej spoločnosti. Ideológovia vykorisťovateľských tried oponujú božou vôľou a individuálnymi vlastnosťami ľudí, materialisti naopak – príslušnosťou k tej či onej triede sa vysvetľuje vládnuce, privilegované postavenie jedných a útlak, bieda a bezprávie druhých.
 

TRIEDA A NÁROD

„Národ je historicky utvorené pevné spoločenstvo ľudí, spojených spoločným jazykom, územím, hospodárskym životom a psychickým založením, prejavujúcim sa v spoločnej kultúre.“
Stalin

   Kapitalistická sociológia vysvetľuje národnostné vzťahy tým, že sa vyznačujú väčšou stálosťou, za podstatnejšie ako vzťahy tried. Tento názor je však veľmi mylný. Oba vzťahy, národnostné ako aj triedne, sú výsledkom dlhotrvajúceho historického vývinu a formy spoločenstva ľudí pevne spojené s charakterom spoločenského zriadenia a menia sa spolu s ním.

   Základnou formou v prvotnopospolnej spoločnosti bol rod a kmeň. Hlavným znakom odlišujúcim rody a kmene bol ich spoločný pôvod, pokrvné príbuzenstvo. Po rozpade prvotnopospolnej spoločnosti sa postupne rozpadli i kmene a rody, čím klesol význam pokrvných vzťahov. V dôsledku splynutia niekoľkých kmeňových zväzkov vznikali národnosti. Ľudia patriaci k jednej národnosti už neboli vzájomne spojení príbuzenskými zväzkami, ich spoločné črty (jazyk, územie, kultúra) mali sociálny, historický pôvod, ale národná jednota bola ešte veľmi nestála. V podmienkach otrokárskeho a feudálneho zriadenia ani nemohla ešte jestvovať jednota ekonomického života, ktorá je nevyhnutnou podmienkou pevnej územnej jednoty a trvalého kultúrneho spoločenstva. Až s nástupom kapitalizmu, ktorý odstránil feudálnu roztrieštenosť a viedol k utvoreniu jednotného národného trhu, vznikli predpoklady na prechod od národnosti k národom.

   Národné spoločenstvo tiež nemožno stotožňovať  s pojmom rasy, lebo rozdelenie na rasy je rozdelením ľudí podľa dedičných znakov stavby tela. Podľa niektorých znakov (farba pleti, vlasov, tvar lebky) rozlišuje veda tri základné rasy – europoidnú (biela), negroidnú (čierna) a mongoloidnú (žltá). Na rozdiel od národného spoločenstva majú rasové znaky biologickú podstatu a k rovnakej rase patria rôzne národy. Preto pojmy ako „germánska rasa“ a pod. sú absurdné a ide len o tvrdenia rasistov, ktorí vyzdvihujú jeden typ rasy nad druhý, resp. jeden národ nad druhý. Nikto nestojí vyššie, a nikto nestojí nižšie – všetky národy na svete sú schopné vytvárať kultúrne hodnoty, dané od zvláštností ich historického vývinu.
Národné spoločenstvo neodstraňuje triedne rozdiely vnútri národa, naopak – tieto rozdiely prenikajú celým jeho životom a rozbíjajú ho na nepriateľské časti. Národné spoločenstvo preto nevylučuje triedny antagonizmus a len vtedy, keď naň prihliadneme, môžeme správne pochopiť samotné národné hnutie.

   Rámec jednotlivých národov  prekračuje triedna solidarita – kapitalistov rôznych jazykov zbližuje to, že patria k jednej triede a to ich zomkýna proti socializmu, robotníckemu hnutiu a národnooslobodzovaciemu boju koloniálnych národov. Robotníci tiež patria k rôznym národnostiam a rasám, ale zostávajú predovšetkým (proletariátom) námedzními robotníkmi a týmto ich spája jednota ich internacionálnych záujmov, cieľov a ideológie, pred čím musia ustúpiť ostatné rozdiely. Uvedomelé robotníctvo chápe, že národnostné spory a odcudzenie škodí internacionálnym záujmom robotníckej triedy, a preto ich boj je zameraný proti všetkým formám národnostnej a rasovej diskriminácie.
 

Symbol kapitalistickej éry, začiatok konca....

TRIEDA A SPOLOČNOSŤ

„Slobodný a otrok, patricius a plebejec, statkár a nevoľník, majster a tovariš, skrátka utlačovateľ a utlačovaný stáli proti sebe vo večnom antagonizme, viedli medzi sebou nepretržitý boj, to skrytý, to otvorený boj, ktorý sa zakaždým skončil revolučným pretvorením celej spoločnosti alebo spoločným zánikom bojujúcich tried.“
Marx

Sociálna nerovnosť je pre ideológov majetných tried večnou, neoddeliteľnou črtou každej ľudskej spoločnosti. Tento názor nie je správny – prvotnopospolná spoločnosť ako i socialistická spoločnosť tento absurdný mýtus vyvrátili. Vznik tried je bezprostredne spojený s vykorisťovaním človeka človekom, čiže spojený so súkromným vlastníctvom výrobných prostriedkov, ktoré umožňuje privlastňovať si prácu jedných druhými.
Triedy podľa postavenia spoločnosti delíme na základné a nezákladné. Základnou triedou spoločnosti je trieda, bez ktorej nie je možný spôsob výroby a vládnuca trieda, ktorá vznikla v dôsledku tohto spôsobu výroby. Historickou chronológiou ich možno zoradiť nasledovne: otroci – otrokári, nevoľníci – feudáli, robotníci – kapitalisti. Vzťahy medzi oboma triedami sú vždy antagonistické, založené na protikladných záujmoch a nezlučiteľnosť ekonomických záujmov oboch tried vyvoláva medzi nimi nezmieriteľný boj.

Okrem týchto základných tried vo vykorisťovateľskej spoločnosti sú ešte triedy nezákladné, ktoré popri celom množstve spoločenských vrstiev (napr.inteligencie) svojimi špecifickými záujmami značne komplikujú obraz vzájomných triednych vzťahov.
 

t

anonymous - symbol a tvár revolty
 

TRIEDY KAPITALISTICKEJ SPOLOČNOSTI

„S vývinom kapitalizmu vzrastá bohatstvo veľkokapitalistov, ale zárovaň vzrastá aj utlačovanie a poburovanie robotníckej triedy, ktorú školí, združuje a organizuje mechanizmus samého kapitalistického výrobného procesu.“
Marx

   Základnými triedami kapitalistickej spoločnosti sú kapitalisti a námedzní robotníci. Kapitalisti sú triedou vlastníkov výrobných prostriedkov, ktorí žijú z vykorisťovania námedznej práce robotníkov. Je to vládnuca trieda kapitalistickej spoločnosti.

Kapitalisti svojho času zohrali pokrokovú úlohu vo vývine spoločnosti, keď sa postavili ako buržoázia na čelo boja proti prežitým feudálnym vzťahom. Avšak honba za ziskom, poháňaná konkurenciou, sa z pokrokovej triedy  premenila na reakčnú, ktorej nadvláda sa stala brzdou vo vývine spoločnosti.
Keďže kapitál preniká do všetkých oblastí národného hospodárstva a pretvára ich, neodstraňuje staré ekonomické formácie. Preto v mnohých kapitalistických krajinách sa zachováva veľké pozemkové vlastníctvo statkárov a sami sa stávajú kapitalistami. Veľkostatkári  sa vo vlastnom záujme prikláňajú k najreakčnejšej časti kapitalizmu a svojho času tvorili jednu z bášt fašizmu ( napr. pruskí statkári – junkeri v Nemecku).

Z feudálnej spoločnosti do kapitalistickej prešlo i roľníctvo. Okrem bohatých sedliakov (kulakov) bolo a je dnes vykorisťovanou triedou. Ich vykorisťovanie nadobúda rôzne formy – nájomné, ktoré platia majiteľovi pôdy, finančné úvery od kapitalistov a pod.

S rozvojom priemyslu, techniky a kultúry je v kapitalistickej spoločnosti aj veľká vrstva inteligencie, ktorá tvorí zvláštvu sociálnu vrstvu – žije z predávania svojej duševnej práce. Hmotné postavenie a spôsob života ju delí na jej horné vrstvy (vyšší úradníci, advokáti) a dolné vrstvy, ktoré majú blízko k pracujúcim masám. Najpokrokovejšia  časť inteligencie sa zúčastňuje na revolučnom boji robotníckej triedy

V kapitalistickej spoločnosti je ešte jedna vrstva, tzv. lumpenproletariáti – deklasované živly, dno kapitalistickej spoločnosti – banditi, zlodeji, podvodníci, prostitútky, komedianti,  a pod. Marx a Engels svojho času označili túto vrstvu na najzradnejšiu pre spoločnosť, lebo v rámci svojho postavenia sa dokážu zapredať tým najreakčnejším silám. Hitlerovské Nemecko bolo jasným dôkazom toho, že obaja mali pravdu – boli to práve zločinci, ktorí išli húfne do fašistických organizácií, alebo komedianti, ktorí predávali svoj národ za pozlátko strieborného plátna a svojim narcizmom prisluhovali nacizmu. Paralely s koncom 20. storočia tiež netreba zvlášť vykreslovať, rok 1989 je toho živým príkladom, a tento trend pokračuje aj v 21. storočí.

Rozdiely vo vnútri tried kapitalistickej spoločnosti majú tiež svoje špecifiká, zvlášť podstatné sú medzi monopolistickými a nemonopolistickými kapitalistami ( kolaborujúcimi k kolonizátormi), ktoré hrajú veľkú úlohu v politickom živote súčasnej kapitalistickej spoločnosti.
 

boj za národné a ľudské práva, Madrid, 2. október 2017

ŠTÁT AKO NÁSTROJ TRIEDNEJ NADVLÁDY

„Štát vzniká tam, vtedy a potiaľ, kde, kedy a pokiaľ triedne protirečenia objektívne nemôžu byť zmierené.“
Lenin

   Jestvovanie štátu je spojené s jestvovaním tried a vznikol ako nástroj na udržanie nadvlády jednej triedy nad druhou. Prvotnopospolná spoločnosť vo svojom rodovom beztriednom zriadení štát nepoznala. Až s príchodom súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov a ním vzniknutej ekonomickej a sociálnej nerovnosti, sa spoločnosť rozpadla na nepriateľské triedy, a donucovací aparát bolo treba zmeniť od základu. Na čele donucovacieho aparátu stáli ľudia prisluhujúci vykorisťovateľskej menšine a ekonomicky vládnuca trieda pomocou tohto donucovacieho nástroja upevnila pre seba výhodné spoločenské zriadenie. Vo vykorisťovateľskej spoločnosti je štát vo svojej podstate vždy diktatúrou vykorisťovateľskej triedy alebo tried. Štát vystupuje voči celej spoločnosti ako vedúci a riadiaci orgán vládnucej triedy. Politická moc ekonomicky vládnucej triedy je podstatou štátu, podstatou jej vzťahov k spoločnosti.

Typ štátu určujeme od toho, ktorej triede slúži – jeho ekonomickej základni. Dejiny poznajú štyri formácie typov štátu – tri vykorisťovateľské: otrokársky, feudálny, kapitalistický. Štvrtou formáciou je socialistický štát, ktorý vykorisťovanie človeka človekom nepozná, lebo v ňom vládne robotnícka trieda a všetci pracujúci, ktorí tvoria jej spoločnosť.

Ak sa typom štátu vyjadruje jeho triedna podstata, tak formou štátu sa vyjadruje to, ako sú organizované vládne a spravujúce orgány, a aký je jeho politický režim (monarchia, konštitučná monarchia, republika). Forma štátu je neoddeliteľná od politického režimu, ktorý určuje vládnuca trieda. Tento režim je rozdielny, a môže byť rozdielny aj v štátoch rovnakého typu (napr. kapitalistický štát môže vystupovať vo forme demokracie, aj vo forme fašistického režimu). Vznik týchto foriem štátu, ich vývin a úpadok a prechod k iným formám nie je nikdy náhodilý. Rôznorodosť foriem štátov rovnakého typu je závislá predovšetkým od zmien v ekonomickom zriadení, od vzájomného pomeru triednych síl a rozličných zoskupení vnútri vládnucich tried.

   Kapitalistický štát môže mať rozličné formy: demokratická republika, konštitučná monarchia, otvorená diktatúra fašistického typu – nech je v akejkoľvek forme, zostáva nástrojom kapitalistov, čiže nástrojom utlačovania pracujúcich más. V porovnaní s predchádzajúcimi štátmi, lebo zlikvidoval ľuďmi nenávidený monarchistický absolutistický režim znamenal svojho času pokrok. Zriadil volebný vládny systém, súdnu porotu a iné demokratické ustanovizne a hlavne pod nátlakom revolučných más aj mnohé demokratické zásady. Avšak čo sa nezmenilo – to je ekonomické zriadenie vykorisťovania človeka človekom. Zmenila sa iba forma, kapitalistická demokracia neodstránila protiľudovú podstatu politickej moci vykorisťovateľov. Demokratické opatrenia majú preto iba formálny charakter, nezabezpečujú pracujúcim, aby mohli reálne využívať vyhlásené práva. Kapitalistické ekonomické zriadenie je nezlučiteľné so skutočnou rovnosťou a slobodou. Aj najdemokratickejší kapitalistický režim chráni kapitalistické poriadky a súkromné vlastníctvo a potláča pracujúcich, ktorí proti týmto poriadkom oprávnene bojujú.

Snahy kapitalistov zriecť sa svojich výhod, ktoré im štát zákonne zabezpečuje, naráža a bude narážať na stále organizovanejší a mohutnejší odpor demokratických a socialistických síl na čele s robotníckou triedou a jej marxistickými stranami. Kapitalistický vládny systém si je plne vedomý sily marxistického učenia, disciplíny, organizovanosti a preto sa marxizmus dehonestuje a v súčasnosti sa stupňujú snahy  zákonom ho zakázať.
 

"vzdelávanie" a manipulácia stredoškolskej mládeže v duchu neoliberalizmu, Banská Štiavnica, 2017

TRIEDNY BOJ

„Triedne uvedomenie znamená, že robotníci pochopia, že jediným prostriedkom na zlepšenie ich postavenia a na dosiahnutie ich oslobodenia je boj proti triede kapitalistov a továrnikov. Uvedomenie robotníkov ďalej znamená, že pochopia, že záujmy všetkých robotníkov danej krajiny sú rovnaké, solidárne, že oni všetci tvoria jednu triedu, oddelenú od všetkých ostatných tried spoločnosti. Triedne uvedomenie robotníkov napokon znamená, že robotníci pochopia, že na dosiahnutie svojich cieľov musia sa nevyhnutne domáhať vlpyvu na štátne záležitosti.“
Lenin

Hybnou silou vývinu vykorisťovateľskej spoločnosti je triedny boj. Reakční ideológovia majú strach, ak by povstal pracujúci ľud, a preto všetkými metódami poukazujú na triedny boj ako na prekážku pokroku a nebezpečný odklon od normálneho chodu spoločenského vývinu. Avšak opak je pravdou – je evolučným vývinom každej formácie.

Kapitalizmus si neprávom pripisuje zásluhy na technickom pokroku svojej doby – keby nebolo robotníkov, o ktorých sa svojim vykorisťovaním opiera, žiadny pokrok by sa nikdy neuskutočnil. Rovnako je to s politickým životom kapitalistických krajín – v epoche svojej imperiálnej politiky všemožne obmedzuje a likviduje demokratické slobody, obmedzuje moc zastupiteľských úradov, najmä parlamentov.

Úloha triedneho boja ako hybnej sily sa zvlášť názorne prejavuje v období prechodu od jednej spoločensko-ekonomickej formácie do druhej, čiže v období sociálnych revolúcií. Konflikt medzi výrobnými silami a výrobnými vzťahmi, ktorý tvorí ekonomický základ sociálnej revolúcie, dozrieva pomaly a postupne v priebehu evolúcie starého spôsobu výroby. Aby sa tento konflikt vyriešil je potrebná radikálna zmena vládnucich výrobných vzťahov, ktoré sa nedajú uskutočniť iba postupnou premenou. Vládnuce triedy môžu len dovtedy paraziticky jestvovať, pokiaľ si zachovajú svoje vládnuce a privilegované postavenie, kým nezostane nedotknutá vládnuca forma vlastníctva danej spoločnosti. Ani jedna vykorisťovateľská trieda sa nikdy nevzdala a dobrovoľne sa nevzdá svojho vlastníctva – zdroja svojho privilegovaného postavenia, lebo ide o organizovanú silu, ktorá bola veľmi dlho pri moci. Vládnuca trieda má v rukách štát, mocný donucovací aparát, jej záujmy bráni politická a ideologická nadstavba a duchovná zložka ovládajúca poslušnosť más. A preto nie evolúcia, ale revolúciaje jedinou cestou, ktorá zmetie všetky prekážky.
 

exekúcie ako nástroj nadvlády korporácie bánk 

FORMY TRIEDNEHO BOJA

„Uvedomenie robotníckej triedy nemôže byť pravým politickým uvedomením, ak sa robotníci nenaučia reagovať na všemožné prípady svojvôle a útlaku, násilia a zneužitia bez ohľadu na to, ktorých tried sa týkajú.“
Lenin

Poznáme tri formy triedneho boja – hospodársku, politickú a ideologickú.

   Hospodársky boj – boj za zlepšenie životných a pracovných podmienok robotníkov (zvyšovanie miezd, skracovanie prac. času, a pod). Metóda hospodárskeho boja prebieha nasledovne:robotníci predložia svoje požiadavky, a ak nie sú splnené, organizujú štrajky. Každý robotník, aj ten najzaostalejší, chápe nutnosť brániť svoje hospodárske záujmy.

No hospodársky boj sa vyznačuje určitou obmedzenosťou – ak sa nedotkne základov kapitalistického zriadenia, nemôže zabezpečiť splnenie podstatného záujmu požiadavok robotníkov – oslobodiť ich od vykorisťovania, a ide len o kozmetickú dočasnú úpravu. Okrem toho, ak sa úspechy hospodárskeho boja nepodložia politickými výdobytkami, čoskoro stroskotajú na svojej labilnosti. Kapitalisti totiž urobia všetko preto, aby svoje dočasné ústupky čoskoro odvolali a prešli do útoku.

Marxizmus-leninizmus je toho názoru, že tam, kde sa boj robotníkov obmedzuje iba na boj za bezprostredné hospodárske záujmy, nemôže robotnícke hnutie dosiahnuť významné víťazstvá. Skutočný boj totiž začína vtedy, keď prekračuje úzky rámec obrany bezprostredných záujmov robotníkov a prerastá do politického boja. Preto je nutné, aby pokrokoví predstavitelia robotníckej triedy celej krajiny začali viesť boj proti celej triede kapitalistov a proti vláde, podporujúcej túto triedu. (Lenin, Spisy 4)

   Ideologický boj – zahŕňa  vypracovanie svetonázoru, vedeckej teórie, ktorá je svetlom robotníckej triedy na ceste k oslobodeniu. Najlepšou školou triedneho uvedomenia robotníkov je každodenný boj za svoje záujmy v súbehu vysokého stupňa triedneho uvedomenia. Aby tento svetonázor nestagnoval, musí sa nepretržite konkretizovať, rozvíjať a obohacovať o nové poznatky a nové skúsenosti triedneho boja. Ideologická práca je preto veľmi dôležitá – musí preniknúť do más robotníkov. Z toho vyplýva nutnosť vniesť vedecký svetonázor do robotníckeho hnutia zvonku – túto funkciu plní marxisticko-leninská  strana, slovami Lenina: Samotná strana znamená spojenie socialistických ideí s masovým robotníckym hnutím.

Dôležitou úlohou ideologického boja je obrana tohto svetonázoru pred škodlivými faktormi zvonka – prekrúcanie, demagógia, hanenie. Tým, že sa marxizmus-leninizmus stal mohutnou ideovou  zbraňou, nepriatelia socializmu začali proti nemu bojovať zo všetkých strán a síl, a čo je najhoršie – aj v samotnom tyle, kde ako rozvracači ideológie prekrúcajú a štiepia jednotu robotníckeho hnutia. V tom je aj samotný zmysel teoretickej činnosti – záškodníctva – oportunistov, reformistov a revizionistov. Boj proti nim je úlohou ako každého uvedomelého robotníka, ako aj samotných ľavicových strán.

   Politický boj – je najvyššou formou triedneho boja robotníkov, a je akútny v procese ich obrany svojich ekonomických požiadaviek. Na strane kapitalistov stojí kapitalistický štát, ktorý im poháha sabotovať a potláčať štrajky, a robí prekážky pri činnosti odborových zväzov a ostatných robotníckych organizácií. Preto robotnícka trieda je nútená bojovať nielen proti vlastnému kapitalistovi, ale aj proti samotnému kapitalistickému štátu, ktorý záujmy celej kapitalistickej triedy bráni.

Rozvinutý politický boj je však možný iba vtedy, keď do robotníckej triedy, alebo aspoň do jej pokrokovej časti, prenikne triedne uvedomenie a ona sama správne pochopí svoje triedne záujmy.

Marxizmus pokladá triedny boj za plne rozvinutý (celonárodný) len vtedy, keď nielen preniká do politiky, ale aj v politike sa sústreďuje na to najpodstatnejšie – na organizáciu štátnej moci. Tým sa marxista líši od obyčajného liberála, ktorý síce je ochotný uznať triedny boj aj v politickejoblasti, ale s podmienkou, že sa z neho vylúči boj robotníkov za zvrhnutie kapitalizmu a dobytie štátnej moci. Preto marxisticko-leninská teória zdôrazňuje prvenstvo politiky pred ekonomikou, vyzdvihuje politickú formu robotníckej triedy ako vyššiu formu, a považuje akýkoľvek triedny boj za boj politický.

Robotnícka trieda vedie politický boj rôzne, podľa situácie – počnúc demonštráciami, politickými štrajkmi, volebným a parlamentným bojom, končiac ozbrojením povstaním. Najvyšším stupňom triedneho boja je revolúcia. Nepriatelia komunizmu predstavujú revolúciu ako prevrat, ktorú riadi menšia skupina komunistických sprisahancov. Je to manipulatívna lož, marxizmus-leninizmus neuznáva taktiku palácových prevratov, pučov, prevzatia moci ozbrojenou menšinou.
 

v duchu neoliberalizmu  pod záštitou korporácií zo západu - najnovšie za práva pedofilov, júl 2019

SOCIÁLNA REVOLÚCIA

„Robotnícka trieda v revolúcii nemôže nič stratiť. Len až svoje okovy, ale získať môže celý svet.„ 

(Marx)

   Aby sa mohla uskutočniť sociálna revolúcia, je nevyhnutný rozhodný boj utláčaných más. Základnou otázkou revolúcie je otázka politickej moci, jej prechodu do rúk triedy, ktorá stelesňuje nové výrobné vzťahy. Nová politická moc je sila, ktorá vnáša dozreté zmeny do ekonomických a sociálnych vzťahov spoločnosti.

   No nie každý politický prevrat je revolúciou. Prevrat, ktorý smeruje k obnoveniu dožívajúcich poriadkov a spoločenských vzťahov, je kontrarevolúciou, neprináša pokrok, ale stagnáciu, pohyb spoločnosti smerom späť. Dejiny poznajú svoje sociálne revolúcie, ktoré sa líšia svojim charakterom (podstatou sociálnych protirečení, ktoré rieši a nastolenie, ku ktorému smeruje) aj hybnými silami (triedy, ktoré ju uskutočňujú).

   Vládnuce triedy podliehajú panike vždy, keď sa schyľuje k revolúcii a snažia sa ju zobrazovať v tých najtemnejších farbách. Viac ako hociktorá sociálna revolúcia viac obetí a útrap priniesli ich predchádzajúce vykorisťovateľské formácie. Sociálna revolúcia pomáha zmenšovať tieto obete a útrapy antagonistickej spoločnosti. Keďže je prirodzené, že vládnuca trieda používa, tak ako vždy použila donucovací aparát k potlačeniu revolúcie, žiadna revolúcia sa nedokáže zaobísť bez obetí. V každej sociálnej revolúcii je preto potrebné a hlavné, aby sa utvorili podmienky na rýchly pohyb spoločnosti na ceste k pokroku.

Revolúciou na mieste odstránených starých spoločenských poriadkov sa vytvoria  nové, pokrokové spoločenské poriadky a vzťahy. Zriecť sa však všetkých  výdobytkov starej spoločnosti netreba a ani nemožno, ale naopak -treba na nich budovať a rozvíjať a odstrániť treba iba to, čo je zastaralé, čo je brzdou spoločenského pokroku. To sa plne vzťahuje na výrobné sily a vo veľkej miere na duchovnú kultúru: vedu, literatúru, umenie, v ktorej niet dekadencia starého spoločenského poriadku.

   Revolúcie – to sú obdobia už vyhranených a vyostrených triednych bojov. V týchto obdobiach sa obzvlášť silne prejavuje uvedomenie, vôľa a zápal ľudových más. Triedny boj je preto v evolučných aj v revolučných obdobiach vývinu triednej antagonistickej spoločnosti hybnou silou historického procesu. Nenadarmo tí, ktorí zastierajú triedne protirečenia,navrhujú zastaviť boj pracujúcich tried a snažia sa ho otupiť a oslabiť. Tí, čo hlásajú mier medzi triedami, vedome klamú, lebo triedny mier v antagonistickej spoločnosti možný nie je už iba z princípu vykorisťovania človeka človekom.  Nech sú ich slová akokoľvek kvetnaté, sú nepriateľmi nielen pokroku a ľudstva, ale aj obrancami stagnácie a reakcie.
 

hlboká priepasť medzi chudobou a bohatými v 21. storočí

SOCIALISTICKÁ REVOLÚCIA

„Triedny boj nevyhnutne vedie k diktatúre proletariátu.“
Marx

   Historické poslanie socialistickej revolúcie je v likvidácii kapitalistického súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov a kapitalistických výrobných vzťahov medzi ľuďmi, v premene výrobných vzťahov na spoločenské socialistické vlastníctvo a v premene výrobných vzťahov medzi ľuďmi  na socialistické výrobné vzťahy. No uskutočniť túto premenu nie je možné, kým moc je v rukách kapitalistov, lebo kapitalistický štát je hlavnou prekážkou na ceste k pretvoreniu kapitalistických poriadkov – oddane slúži vykorisťovateľom, stráži ich vlastníctvo. Aby sa vládnucim triedam mohlo vziať ich vlastníctvo a odovzdať ho celej spoločnosti, treba kapitalistom odňať štátnu moc a dať ju pracujúcemi ľudu. Kapitalistický štát treba nahradiť štátom pracujúcich.

Socialistické vzťahy nemôžu vzniknúť v rámci kapitalizmu. Až keď politickú moc dobyje robotnícka trieda, keď štát pracujúcich znárodní kapitalistické vlastníctvo výrobných prostriedkov, továrne, závody, banky, dopravu, atď., a zmení ho na spoločenské, socialistické vlastníctvo – až vtedy sa môžu pozitívne vyvíjať socialistické vzťahy.Nie skôr.

Znárodnenie kapitalistického vlastníctva je iba prvým krokom revolučných premien pod záštitou robotníckej triedy. Aby bol možný prechod k socializmu, treba rozšíriť socialistické ekonomické vzťahy na celé hospodárstvo, organizovať hospodársky život ľudu novým spôsobom, vybudovať efektívne plánované hospodárstvo, pretvoriť podľa socialistických zásad sociálne a politické vzťahy, vyriešiť zložité úlohy v kultúrnej a východnej oblasti. Socialistický štát je tvorivý štát, založený na kolektívnej tvorivej práci.

Oportunisti a nepriatelia socializmu sa snažia svojou demagógiou rozbiť myšlienku tvorivého socialistického štátu, a to hlavne výkladom, že socialistický štát sa môže vybudovať aj vtedy, keď politická moc zostane v rukách kapitalistov – je to klamanie ľudí a zasievanie škodlivých ilúzií medzi nich

A čo robiť so starým štátnym aparátom, s políciou, súdnictvom, administratívou a pod. po dobytí moci robotníckou triedou? História predchádzajúcich revolúcií  vraví, že ak si nová trieda ponechá staré štruktúry, zaostane kráčať starou cestou. Preto je nevyhnutná zmena. Robotnícka trieda nemôže kráčať starou cestou, ktorá slúžila vykorisťovateľským triedam, nemôže prejsť do služieb tých, ktorí ju vykorisťovali. Štátny aparát nie je obyčajný stroj, ktorému je jedno, kto ho riadi. Úlohou robotníckej revolúcie je rozbiť a nahradiť staré štátne štruktúry vlastným socialistickým štátom.

Obyvateľstvo prichádza neustále do styku s vládnymi orgánmi. Keď pracujúci ľudia vidia, že v štátnom aparáte pracujú ľudia pochádzajúci z ľudu a pracujú pre ľud, toto všetko je oveľa viac ako akákoľvek politická agitácia.

Akou cestou sa odstráni starý štátny aparát závisí od mnohých okolností, no nastoliť nový poriadok je prvoradou úlohou socialistickej revolúcie.  Keďže sa záujmy robotníckej triedy kryjú so záujmami všetkých pracujúcich, hegemónia revolúcie je veľkým pozitívom. Masy spojencov aj keď nie hneď, ale postupne podporia nový socialistický štát. Rozhodnosť a pohotovosť más pod silným patronátom ľavicových strán je jednou z hlavných podmienok víťazstva socialistickej revolúcie.

Soňa Valovičová

boj proti  zásahom  západu a nadnárodných bohatých korporácií do vnútorných záležitostí cudzích krajín za slobodu slova, Melbourne, júl 2019